Ego, egoizmus a integrácia osobnosti.

Mgr. Ing. Ján Jelínek

Košice

 

Ego

Častorát je možné počuť rôzne výroky typu: "to moje Ego", "musím bojovať proti svojmu egu", "keď sa Ego stratí, dosiahneme stav osvietenia", ...

Rád by som teda poznamenal pár slov k tomu, ako Ego, proti ktorému často tak „vehementne bojujeme“, definuje psychológia.

Najprv však musím čestne priznať, že ani psychológovia nemajú na všetky aspekty osobnosti človeka jednotný názor. Existuje niekoľko teórií osobnosti, ktoré majú rôznych prívržencov. V˙tomto príspevku sa budem snažiť uviesť najmä tie skutočnosti,  ktoré prijíma väčšina psychológov.

Od čias Freuda sa v psychológii chápe Ego ako určitý riadiaci a zabezpečovací mechanizmus našej psychiky, ktorý sa snaží vytvoriť a udržať súlad medzi poznatkami nadobudnutými počas nášho života a vrodenými inštinktívnymi reakciami, pudmi či potrebami. Je to istá dynamická "organizácia", ktorá nám pomáha vyrovnávať sa s rôznymi podnetmi prichádzajúcimi ako z nášho okolia tak aj zvnútra nášho tela či mysle a udržiava tak náš sebaobraz a našu psychiku v rovnováhe. V kontakte a v interakcii s týmito podnetmi vytvára to, čo poznáme, cítime a prežívame ako naše kvázi stabilné Ego, ktoré nám dáva pocit kontinuity a identity.

Ego sa vyvíja na základe zážitkov, ktoré nám prináša každodenná skúsenosť. Zvykneme v sebe odlišovať "dobré Ja" - okolím i sebou prijímané a "zlé Ja" - spojené so zážitkami úzkosti alebo trestu, ktoré by sme najradšej nemali a nevideli. Je tu však ešte aj tretia zložka - "nie Ja" - nevedomie. Táto obsahuje spomienky alebo predstavy, ktoré sú buď málo intenzívne a príliš slabé na to, aby sa stali vedomými a tak nám upadli do „zabudnutia“, alebo sú tu predstavy a spomienky, ktoré sú pozostatkami emočne príliš silných negatívnych zážitkov, ktoré sa nám podarilo „odtrhnúť“ dokonca aj od nášho „ zlého Ja“.

Nevedomie je teda napĺňané „odtrhnutými“ alebo zabudnutými zážitkami, ktoré môžu predstavovať buď len slabé tiene spomienok, alebo aj živé, energiou nabyté jednotky, ktoré sa snažia dostať do vedomia a pridať sa ku˙zvyšku osobnosti. Prejavujú sa v snoch - nočných morách, v˙rôznych telesných či psychických syptómoch, v˙chybných konaniach, v˙reči či v˙myslení.

„Nie Ja“ je ťažko prístupné nášmu vedomiu a je teda slabo integrované do osobnosti – do nášho sebaobrazu. Náš sebaobraz sa tak stáva určitým spôsobom nepresným alebo milným.

 

Ego sa časom vyvíja a dozrieva, tak ako sa mení, vyvíja a dozrieva naše chápanie okolitého sveta a vrámci neho i chápanie nás samých.

Na to, aby mohlo Ego dozrieť, potrebuje mať uspokojené určité potreby - potreby nedostatkové a potreby rastu.

Ako nedostatkové sa chápu fyziologické potreby zaisťujúce fyzické prežitie človeka (hlad, smäd, spánok, ...), pudové potreby súvisiace s prežitím druhu (potreba bezpečia, orientácie, potreba spolupatričnosti, sex,  ...) a vyššie potreby, ktoré už priamo súvisia s rozvojom Ega (potreba náklonnosti, lásky, ocenenia, potreba potvrdenia vlastnej hodnoty, ...).

Ak sú tieto potreby optimálne napĺňané, nastupujú potreby rastu, ktoré už nie sú tak bezprostredne zamerané na vlastnú osobu, ale sa orientujú skôr na tvorbu v prospech širšieho celku. Sú to etické a estecké potreby (potreby krásy, spravodlivosti, čestnosti, ...) a najmä potreby sebauplatnenia, potreby realizovať a odovzdať svoj skrytý potenciál. Predstavujú tvorivé možnosti Ega.

 

V˙Egu teda prebiehajú dva protichodné procesy - proces difereciácie a proces integrácie. V˙období, keď sa Ego cíti ohrozené, prevláda proces diferenciácie: Ego sa bráni nepríjemným zážitkom a snaží sa vytesniť do nevedomia všetko to, čo nemôže zniesť, a naopak, v˙období, keď má uspokojené všetky nedostatkové potreby (keď má dostatok pokoja a bezpečia), nastupuje proces rastu – integrácie - a do vedomia sa začínajú dostávať na prepracovanie i skryté, vytesnené obsahy nevedomia. (Napr. počas spánku, počas meditácí, ale i hocikedy v˙priebehu dňa, keď máme pocit, že sami so sebou bojujeme...) Ego sa snaží vyhojiť si svoje rany, zaceliť jazvy a zbaviť sa nedoriešených záležitostí, ktoré tomu bránia.

 

Ego-obrany a proces diferenciácie.

Pre naše Ego, býva nepríjemné až bolestné uniesť alebo prijať niektoré nové predstavy, afekty, nové myšlienky alebo skutočnosti, ktoré by narušili zabehanú vnútornú rovnováhu a viedli by k radikálnejším zmenám v sebaobraze. Hrozí tu strata kontinuity vyjadrená slovami: "To už nie som ja, už nikdy nebudem tým, kým som býval ..." Je tu prítomný strach a úzkosť z neistoty, z novej skúsenosti, zo zmeny, z bolesti, o ktorej sa dopredu nedá povedať, kam až povedie. Je to skok do neznáma.

Voči narušeniu svojej integrity sa Ego bráni intrapsychickými mechanizmami, ktoré voláme Ego-obrany, alebo jenoducho len obrany. Sú to procesy, ktoré sú neustále v pohotovosti a ktoré sa aktivujú vo chvíľach, keď dochádza v našom živote k vybočeniam z bežných zvyklostí a keď sme nútení nanovo prehodnocovať naše postoje, priority, presvedčenia a náš obraz o sebe samom. Poskytujú nám priestor a čas, aby sme boli schopní zvládnuť zmeny, ktoré nevieme okamžite prijať a integrovať.

Obranné mechanizmy sa však môžu stať patologickými. Zo začiatku nás síce chránia, ale neskôr sa ich účinok môže generalizovať a môžu začať zasahovať aj do takých situácií, ktoré by sme vedeli riešiť a spracovávať aj bez nich. Začnú sa stávať únikom, ktorým si zľahčujeme problémy, namiesto toho, aby sme ich riešili.

 

Príklad: Práve triedime čerstvo vypraté prádlo - na jednu hromadu detské kusy oblečenia, na druhú dospelé, na tretiu, ktoré treba zašiť, na štvrtú, ktoré treba žehliť, ... Zrazu sa však ohlási nečakaná návšteva. Rýchlo teda nahádžeme rozložené veci do jednej zo skríň a návštevu vítame v "upratanom" byte. Povedané odborne - vytesnili sme všetko za čo sa hanbíme mimo nášho vedomia a nasadili sme si spoločenskú masku, za ktorou sa snažíme skryť všetko to, o čo si myslíme, že by mohlo znížiť náš spoločenský status a tým i naše sebavedomie a tým znehodnotiť aj náš sebaobraz.

Keď návšteva odíde, mali by sme sa k skrini vrátiť, všetko zase povyťahovať a dokončiť, čo sme začali. Ale môžme na to aj "zabudnúť", veď predsa máme byt (zdanlivo) uprataný, tak prečo si spôsobovať nejaké starosti a a riešiť niečo, čo (zdanlivo) neexistuje. Veď je nám takto fajn. Upratovanie odložíne na neskôr. Nabudúce však už ani možno nezačneme triediť prádlo, ale ho rovno nahádžeme do skrine. A ak nám budú nejaké kusy odevu chýbať, tak si radšej kúpime nové, ako by sme sa mali hrabať v nejakej skrini.

Skriňa je však po každom praní stále plnšia a plnšia. Už sa na nej samé otvárajú dvierka. Musíme pred ne niečo naukladať, aby sa neotvárali. To šatstvo, čo je v skrini, samozrejme už používať nemôžme, tak si musíme kúpiť nové. Keďže sme však všetky peniaze minuli na šatstvo, nemáme čo jesť a sme slabí  a chorí. Sily nám uberá aj neustály zápas s otvárajúcimi sa dvierkami na preplnenej skrini, pred ktorú musíme dávať stále ťažšie a ťažšie predmety z našej domácnosti, ktoré nám potom prirodzene chýbajú, pretože ich už nemôžeme používať. Vnútorný boj v našom byte sa začal podpisovať aj na našej životnej energii ...

Prejavom "Egoizmu" je teda obrana vnútornej rovnováhy, ktorá je narúšaná buď nedostatočným uspokojovaním určitých vnútorných potrieb, alebo zmenou vonkajších podmienok, ktorým je potrebné čeliť. Je to prednostná orientácia na seba, na riešenie vlastných adaptačných problémov.

 

Existuje veľa foriem obranných mechanizmov, ktorými sa Ego bráni pred prílišnými zmenami.

Dokonca sa nedá presne povedať ani to, čo je to "prílišná zmena" - u každého človeka je táto miera individuálna a závisí od toho, ako je daný jedinec tolerantný voči vlastnému strachu a úzkosti (do akej miery  sa budem hanbiť, keď návšteva uvidí môj neuprataný byt) a do akej miery dokáže disponovať svojimi duševnými silami (či viem upratovať vo svojom byte rýchlo a vytrvalo, ba či dokážem pritom hýbať aj ťažkými kusmi nábytku).

Nasledujúci výpočet obraných mechanizmov zahŕňa iba tie najtypickejšie, ktoré by mohli za istých podmienok viesť k patológii. Nezabúdajme však, že koľko je na svete ľudí, toľko je na svete individuálnych spôsobov obrán, v ktorých sa vo väčšej či menšej miere môžu objavovať aj nasledujúce formy:

 

Vytesnenie - je vytlačenie nepríjemného faktu alebo nepríjemnej emócie z vedomia. Človek môže napríklad prejaviť ľahostajnosť v sitácii, v ktorej by mal inak prežívať sklamanie, alebo je to zabudnutie určitých nepríjemných spomienok.

Popretie - je zdráhanie vnímať niečo, čo vyvoláva nepríjemné emócie. Zatiaľ, čo vytesnenie sa týka vnútorných pochodov, popretie sa vzťahuje k vonkajšiemu svetu. Človek si nechce pripustiť, že realita je taká aká je, ale miesto toho si ju pomocou fantázie "vylepšuje".

Izolácia - je vytrhnutie nepríjemného zážitku z afektívnej väzby. Človek si udalosť pamätá, nezabudol na ňu, nepozná však jej traumatický význam, alebo si odmieta pripustiť širšie súvislosti.

Konverzia alebo somatizácia - je priemet nepríjemného vnemu do telesného symptómu. Zvlášť v dnešnej dobe sa často hovorí o psychosomatických ochoreniach, ktoré majú tesný súvis so životným štýlom.

Presun - je náhrada psychického obsahu nejakým iným. Dôjdeme nasrdení z práce a svoj hnev, ktorý sme si v práci nemohli dovoliť vyliať, presúvame na vlastnú rodinu, v lepšom prípade na politikov počas televíznych novín.

Obrátenie voči sebe - ide tiež o presun, ale s tým rozdielom že všetok svoj hnev, alebo iné emócie, obraciame voči sebe.

Zovšeobecnenie - sa týka celej kategórie javov, z ktorých jeden nám spôsobil nepríjemnú skúsenosť - po nepríjemnom rozhovore s jedným psychológom, už nechcem vidieť žiadneho iného psychológa.

Sublimácia - je pretavenie spoločensky neprípustnej túžby do spoločensky akceptovateľnej formy. Muž túžiaci po ženách začne modelovať ich sochy, maľovať obrazy, písať básne, ...

Reaktívny výtvor - je správanie alebo charakterový postoj, ktorý je kompenzáciou vytesnených hnutí. Obrana voči sexuálnym impulzom môže vyústiť do extrémne asketického postoja, kde si už dotyčný zakazuje aj smiech a úsmev.

Projekcia - je pripisovanie pocitov alebo hnutí, voči ktorým sa dotyčný bráni, niekomu inému. Manželka, ktorá sama tajne obdivuje suseda, začne podozrievať z nevery svojho manžela.

Identifikácia - pri identifikácii sa utvára vlastné Ego podľa niekoho druhého. Ten, kto sa identifikuje, kopíruje alebo imituje nejakú druhú osobu.

Regresia - je návrat z vyššieho na nižší stupeň vývinu. Dospelý človek, ktorý sa previnil, sa začne správať ako malé dieťa.

Premena na opak - ak sa nejaká potreba nenapĺňa, môže ju vystiedať odpor. Nenaplnená láska sa zmení v nenávisť. Ako povedala Ezpova líška o hrozne: "Aj tak je kyslé."

Intelektualizácia - tendencia spracovávať emocionálne nabité obsahy myšlienkovo, bez emócií, zaoberať sa predovšetkým rozumovými stránkami danej veci a vyhýbať sa emóciám.

Afektualizácia - je to pritichodný mechanizmus voči vyššie spomínanej intelektualizácii. Ide o to obmedziť rozumový vhľad a nahradiť ho dramatizáciou, alebo prostredníctvom protichodných emócií vytesniť hroziace nepríjemné emócie.

Racionalizácia - snaha o nachádzanie "logických vysvetlení" v takých situáciách, kde takéto vysvetlenie chýba. Aj  keď toto vysvetlenie vôbec nemusí byť vôbec pravdivé, je pre dotyčného vždy lepšie, ako pocit neistoty z nevedomosti.

Odčinenie - odčiňovanie ublížení, ktoré sa v skutočnosti nestali, stali sa len vo fantázii, alebo neboli až také významné, za aké ich môže previnilec pokladať.

 

K týmto obranným mechanizmom by som zaradil aj samotné myslenie. Myslenie ako také, je tiež určitým obranným mechanizmom pred problémovými situáciami, pomáha nám dostať sa z pocitov neistoty a vypracovať si plány na všetky eventuality, ktoré by mohli nastať.

Ako všetky vyššie spomínané obranné mechanizmy aj myslenie treba používať v správnej miere. Môže nám pomôcť, ale nesmie sa stať naším pánom. Nemalo by nás prenasledovať na každom kroku, bez toho, aby sme mali čas vydýchnuť si, rozjímať, relaxovať, meditovať, prežívať a prejavovať svoje pocity. Ak sa tak nebodaj stane, myslenie sa stáva bičom, ktorý nás ženie od jednej myšlienky k druhej, od jednej činnosti k druhej - až do úplného vyčerpania.

Vytesnené zážitky a emócie, ktoré proces myslenia poháňajú, sa totiž nedajú spracovať myslením, ale len emotívne. Darmo sa proti strachu  budeme brániť myšlienkou „veď sa mi nič nemôže stať“ – strach (a častokrát úplne iracionálny) sa stále vracia. Proti emócii strachu sa dá brániť len opačnou emóciou – odvahou, ktorú musíme zažiť nie premyslieť. Myslenie len odvádza riešenie našej situácie do slepej uličky.

Podobne patologické môžu byť i niektoré formy relaxácií či meditácií, ktoré napomáhajú zastierať vnútorné „konfliktné a nežiadúce“ vytesnené skutočnosti a neumožňujú ich ventilovanie. Napr. nesprávne vedená relaxácia je taká, ktorá vedie k˙ešte silnejšiemu potláčaniu vnútorných popudov, k˙ešte väčšej deformácii sebaobrazu a tým aj k ešte väčšiemu vnútornému rozporu.

Relaxácie sú – podobne ako obranné mechanizmy – dobré, ak treba prerušiť bludný kruh napätia, utíšiť myseľ, rozvinúť žiadúce psychické vlastnosti a zozbierať dostatok pokoja, odvahy, síl... a všetkého, čo je potrebné na skoncentrovanie pozornosti a následnú konfrontáciu s˙našim skrytým vnútorným „nepriateľom“. Samotné relaxácie totiž problémy neriešia, len pripravujú cestu k˙ich riešeniu. Problémy v˙nás ostávajú i naďalej – aj keď si ich počas relaxácie neuvedomujeme.

Ak sa však relaxácie používajú samoúčelne len s˙úmyslom vyhnúť sa ťaživým myšlienkam a tieto „zakryť“ mäkkou a príjemnou dekou utkanou z˙ilúzií, stávajú sa ďalším kontraproduktívnym obranným mechanizmom, ktorý bráni integrácii vytesnených zážitkov, pretože tieto si budú hľadať inú cestu, ako sa dostať do vedomia – jednak budú našu „deku“ stále „prepaľovať“, čo si bude vyžadovať ďalši a ďalšie „deky“ a jednak sa objavia ako iné telesné či psychické ochorenia.

 

Obranné mechanizmy, pokiaľ sú použité v správnej miere a v správnej situácii, umožňujú, aby sa uchránila kontinuita Ega a jeho vnútorný súlad.

Ak je tento súlad vytvorený dobre a ak máme dostatočne pružné a efektívne Ego-obrany, tak sa naše naše Ego nemusí príliš často zaoberať novými zraneniami, ale môže sa sústrediť na vyhojenie starších rán a potom aj na to, čo je mimo neho - napr. na prácu pre širšie okolie - aby aj v ňom postupne vytváralo podobný súlad, ako má v sebe.

 

Ego-obrany sa v priebehu ľudského života menia a vyvíjajú. Iné obrany používa dieťa, iné adolescent a iné dospelý človek. Kým sme nevedomí, bránime sa zubami a päsťami, neskôr si vezmeme na pomoc palicu, ešte neskôr prídeme na to, že je lepšie vyrobiť si aj brnenie a ešte neskôr môžme prísť na to, že sa môžeme brániť aj rozumom. Nakoniec možno zistíme že ešte lepšou obranou je naša intuícia - naše srdce - a napokon sa presvedčíme, že náš obranný arzenál by nebol úplný, ak by v ňom chýbala tá najlepšia obrana - Božia láska - naše dobrovoľné odovzdanie sa do rúk čohosi vyššieho - z lásky, zo súcitu - v prospech celku. Po určitom čase strávenom pod ochranou Božej lásky môžme zistiť, že už vlastne ani niet pred kým sa brániť a vlastne ani čo by bolo treba brániť.

Božia láska (agapé, buddhov múdry súcit s utrpením) zabezpečí, že naše Ego, náš vnútorný riadiaci mechanizmus, dostane dostatok síl a zároveň i dostatok pružnosti, aby sa vyrovnal so všetkými trhlinami, so všetkými nerovnosťami, bez toho, aby bol nimi poškodený, či nebodaj zničený. Každé poškodenie sa totiž veľmi rýchlo zacelí a Ego opäť nadobudne ideálny tvar.

Láska znamená milovať Boha svojho a blížneho svojho ako seba samého. Milovať Boha a Jeho lásku dopriať sebe i svojmu okoliu. Takáto Láska lieči, dodáva síl, mierni utrpenie, spája, čo sa prelomilo, vracia pokoj do duše a dáva nádej do budúcnosti. A ak sa dostáva tejto Lásky nám, mali by sme ju rozdávať i ďalej - svojmu okoliu, našim blížnym.

Uvedomme si však, že aj tu platí vyváženosť: milovať blížneho svojho ako seba samého - teda nie viac ani menej. Ani opičia láska, ani sebaláska, ale vzájomné prepojenie Boh-Ja-Blížny, kde láska rezonuje v rovnakej miere od jedného k druhému a zase späť. Buďme teda voči sebe úprimní egoisti a doprajme si to, čo potrebujeme, a súčasne buďme aj súcitní, vnímaví a empatickí altruisti a doprajeme i našim blížnym to, čo potrebujú oni.

To isté hovorí aj buddha - ani prílišná askéza či odopieranie si základných potrieb, ani konzumný život na úkor utrpenia iných nevedú k cieľu nášho bytia.

Najlepšou cestou je teda stredná cesta. Nebojujme proti svojmu Egu, ale za jeho celistvosť a za lepšie Ego-obrany. Ak sú tvrdé, treba ich zmäkčiť, ak sú príliš mäkké, treba ich posilniť - tak aby nám pomáhali v procese vnútorného rastu a zrenia na ceste k jednote, k integrácii, k ideálnej forme kruhu, ktorý predstavuje aj svätožiara maľovaná okolo hláv ľuďom žijúcim v harmónii a vyrovnanosti so svetom i sebou samými.

 

Proces integrácie Ega

Veľkí teoretici osobnosti – taký ako Freud alebo Jung – zdôrazňujú dôležitosť integrácie ako podstaty osobnosti. Úspešná osobnosť je tá, ktorá dokázala integrovať všetky jednotlivé elementy, ktoré prispievajú k˙tomu, čím sme a ktoré vytvárajú naše rôzne osobnosti.

Ego, v ktorom vládne súlad, jednota a v ktorom sa prejavuje celistvosť osobnosti, sa zobrazuje symbolmi ako sú kruh, štvorec, kríž, mandala jin-jang, ... ktoré vyjadrujú zjednotenie protikladov. Otázkou teda je, ako k tomuto zjednoteniu dospieť.

Odpoveď je skrytá v samotnom Egu a v jeho imanentnej schopnosti integrácie. Ono samo má snahu a cieľ dospieť k jednote, no nie vždy má na to dostatočné podmienky. Náš život je plný rôznych vnemov a neustálych premien, takže miesto toho, aby mohlo Ego dokončiť svoju úlohu, musí sa brániť a bojovať proti ďalším a ďalším podnetom.

Dokonca mnoho vecí, ktoré nám škodia robíme aj vedome, pretože nám to ktosi povedal, poradil, alebo sme sa o tom dočítali v „odbornej literatúre”, alebo nás jednoducho „zblbla” nejaká zázračná reklama. A to, čo má snahu robiť naše Ego, sa nám jednoducho do toho všetkého nehodí. Prestávame teda rešpektovať naše vnútro, našu prirodzenú intuíciu a miesto toho sa snažíme nasúkať do nejakej do nejakej formy, o ktorej ktosi tvrdí, že je dobrá – i keď akosi cítime, že je nám cudzia.

 

Vo východných meditáciách na Ego existujú dva prístupy: k nekonečnu a k nule. Oba vedú k sebaobrazu, ktorý je ťažko niečím ohroziť. Ego s takýmto sebaobrazom teda nemá potrebu obrany a nemusí nič vytesňovať do nevedomia.

Prístup k nekonečnu by sa dal popísať slovami "aj toto som Ja" - som i smutný, i úzkostný, i milujúci, i napálený, i zahanbený, i zlý, i dobrý, ... poznávam sa v každej z ľudských vlastností, poznám ich hodnotu a viem ich vo vhodných situáciách využívať a k žiadnej z nich nie som pripútaný natrvalo. Žiadna ma nedokáže prekvapiť ani zaskočiť, žijem vo vedomí svojej jednoty so všetkým a teda niet pred čím sa brániť ...

Zatiaľ čo prístup k nule je založený na poznaní neustálej zmeny, kde nič neexistuje trvalo. Slovami to môžme vyjadriť ako: "ani toto nie som Ja" - vnímam smútok, ale ja nie som ten smútok; vnímam úzkosť, ale ja nie som tou úzkosťou; vnímam pochvalu, ale ja nie som ten, čo je dobrý; vnímam hnev, ale ja nie som ten zlý, ... pretože toto všetko pominie a ja budem vnímať iné veci. Dokonca nie som ani tento pokojný pozorovateľ, pretože ani toho nevnímam stále. Akonáhle ho začnem vnímať, tak už nie som ním, ale iný pozorovateľ. Som nič a ničomu nie je možné ublížiť, takže niet sa pred čím brániť.

 

Všimnime si, že oba tieto prístupy končia tam, kde sme skončili aj pri odovzdaní sa do rúk Božej láske. Kde niet nepriateľa, niet ani strachu a úzkosti a teda ani nutnosti sa brániť. Naša psychika ostáva pokojná a sformuje sa do podoby celistvého, pružného kruhu - energetického poľa bez pevného vonkajšieho ohraničenia, bez trecích plôch. V takej chvíli zažívameme to, čomu sa hovorí jednota, osvietenie, satori, nirvána, kráľovstvo nebeské, alebo rečou psychológov: vrcholný zážitok, centrácia, sebarealizácia, ... Teoreticky vzaté, jemné Ego bez trecích plôch si nemáme ako uvedomovať - tak ako si našimi zmyslami neuvedomujeme povedzme elektrické pole. Časom je teda možné na jeho existenciu zabudnúť.

Na oboch týchto cestách sa však nemôžme vyhnúť stretu so všetkým, čo ukrýva naše nevedomie. Mystici, meditujúci mnísi a všetci, ktorí postupujú týmto spôsobom, prežívajú tieto strety ako vnútorný boj s démonmi, ktoré sú symbolickým zobrazením našich potlačených „hrozných” myšlienok, predstáv a zážitkov.

 

Nášmu modernému európskemu naturelu snáď bude bližší prístup, ktorý je menej mytologický a viac podložený „teoreticky”. Preto sa skúsme pozrieť na tento problém zo strany  západnej vedy - psychológie.

 

Vrodené pudy a potreby, rovnako ako minulé zážitky sa nedajú zmeniť. Ľudia so zdravou osobnosťou to vedia a snažia sa preto mať realistický sebaobraz (self-concept) - pohľad na seba i na svoju rolu v˙živote. Ak máme realistický sebaobraz, môžeme vidieť svoje dobré i slabšie stránky. Ľudia, ktorí nedokážu vidieť svoje chyby, vidia iba časť zo seba samých. Ak obraz seba nie je čistý, tak aj pohľad na okolitý svet je akoby nerealistický.

Na to, aby sme si mohli utvoriť realistický sebaobraz, musíme sa naučiť, ako prijímať seba samých takých, aký sme. Potešenie nad svojimi dobrými vlastnosťami a to, že si želáme prijať aj naše chyby, alebo na nich pracovať, znamená, že sme na dobrej ceste. Prijímanie seba samých je dôležité pre naše mentálne zdravie – je to šanca pre rozvoj vnútornej integrácie. Ak sme čestne identifikovali problémové oblasti a neušli pred nimi, môžeme začať robiť zmeny.

Pri uvažovaní o tom, či prijať alebo zmeniť časť svojho Ja je dobré si pamäť, že nik nie je dokonalý. Všetci robia nejaké chyby. Nie je teda tragédiou, že nie sme v niektorej oblasti dosť dobrí, že sme v živote narobili kopu hlúpostí a že nás i teraz občas prenasledujú „nevhodné” myšlienky. Každý ich má. A čo sa týka minulosti - čo sa stalo, stalo sa. Nie je potrebné sa za to hanbiť.

Úsilie zmeniť sa by malo v klaždom prípade vychádzať z našej vlastnej˙túžby byť viac v˙súlade so sebou a s inými ľuďmi. Naše ciele by nemali vychádzať z˙predstavy niekoho iného o tom, čo je dokonalosť.  Ak sa aj rozhodneme, že by sme radi niečo na sebe zmenili, nie je to vždy možné. Ale ak prijmeme na problém správny pohľad, často to povedie k˙novým spôsobom, akými sa s˙danou vlastnosťou dokážeme zaoberať.

Problém však už býva častokrát na začiatku snaženia – v odhaľovaní toho, čo sa skrýva v našom vnútri. Naše Ego obrany bývajú také silné, že naše vedomie k tomu jednoducho nepustia. Skryté zážitky sa však prejavujú navonok rôznymi cestami a niekedy to, čo nevidíme my, môže vidieť niekto z náško okolia. Je dobre, ak máme dôverného priateľa, duchovného vodcu, učiteľa, cvičiteľa, ... skrátka niekoho, kto už má skúsenosti s˙pomocou a pozná sám seba. To posilňuje k˙odvahe zmeniť sa – a tiež to dodáva odvahu prijať, čo nemôžete zmeniť. I jedno i druhé je forma rastu. Ak nás teda niekto dokáže upozorniť na niektoré naše zvláštnosti, tým nám umožní na nich pracovať. Netreba sa preto urážať a odmietať kritiku, ale ju podrobiť bližšiemu skúmaniu, do akej miery je oprávnená. Poctivo a čestne. Sám pre seba. Tam je začiatok vnútornej premeny.

Ďalej je tu otázka, ako zaobchádzať s tými vnútornými zraneniami a nedostatkami, ktoré sme takto objavili. To, že sú, je znakom toho, že sme si ešte nenašli spôsob, ako sa s nimi vysporiadať, takže pretrvávajú naďalej. Moderná psychoterapia ponúka mnoho rôznych spôsobov, ako sa naučiť adekvátnejšie reagovať na mnohé skutočnosti. Či už priamo nácvikmi nových kompetencií, alebo využitím rôznych psychologických techník, ktoré dokážu navodiť človeku dostatočne silný korekčný zážitok, alebo ktoré dodávajú nový vhľad do celého problému.

Jednu z takýchto techník, ktorú používam v práci so svojimi klientami ponúkam v sekcii praktických cvičení. Je založená na vytváraní takých vnútorných vlastností a postojov, ktoré nám  umožnia láskyplne prijímať naše emócie i naše dávne zranenia prostrednícvom symbolického zobrazenia. Týmto spôsobom sa dané emócie a pocity transformujú a stanú sa našou plnohodnotnou súčasťou, ktorá už nie je obrátená proti nám a už nám nespôsobuje bolesť a utrpenie, ale práve naopak, stáva sa našim spojencom.

 

Proces integrácie znamená zjednocovanie so sebou a súčasne i s ľudstvom, ktorého je človek súčasťou. Ďalším znakom dobrého mentálneho zdravia je teda schopnosť vytvárať si blízke vzťahy s˙inými ľuďmi. Ľudia, ktorí sa nevedia prijať, nedokážu prijímať ani˙druhých. Preto sa cítia osamelo a nešťastne. Títo tiež môžu ziťovať, že je pre nich ťažké byť láskavý alebo čestný aj k˙iným. Ak sa nazdávame, že sami nie sme hodní lásky, je ťažké milovať ostatných. Aj o tom je vyššie spomínaná terapeutická technika.

 

Nakoniec je dôležité si uvedomiť, že určité spôsoby správania vedú k˙istým následkom. Neviňte iných za to, aký sme, ale sami prevezmime zodpovednosť za svoje správanie. Staňme sa tvorcami reality, nie jej obeťami. Ak sme aj v detsve zažili všeličo, čo nás poznačilo, neplačme nad rozliatym mliekom. Vezmime zodpovednosť za náš ďalší život sami do svojich rúk a začnime ho pretvárať a viesť tam, kam to považujeme za správne. Rozhodnime sa zbaviť zlých, neproduktívnych návykov a miesto nich si vytvárajme nové, hodnotnejšie. Meňme svoje postoje a svoje predsudky. Celkom vedome a zodpovedne.

 

Nedá mi,  aby  som  sa  v  tejto  súvislosti  nespomenul jeden budhistický text.  Mirko  Fríba,  psychoterapeut,  ktorý prešiel budhistickým  výcvikom  na  Srí  Lanke,  takto  opisuje vo svojej knihe Dhammapadam na str. 28 aspekt správneho snaženia:

" ...  treba  sa  vystríhať  vzniku  nežiadúcich  a  zhubných predstáv, zvykov, myšlienok, úmyslov, ktoré‚ sú prekážkou dosiahnutia cieľa

- a ak už vznikli - treba sa usilovať o ich  prekonanie, je treba sa snažiť o vyvinutie blahodárnych  stavov mysle, zvykov, myšlienok a úmyslov, ktoré‚ sú nápomocné‚ na dosiahnutie cieľa

-  a ak už tu takéto stavy mysle sú -  je nutné bdieť nad tým, aby sme si ich uchovali."

Nič nové pod slnkom. Všetko už bolo povedané. Len to treba začať uplatňovať.

 

                                                            ...

                                                            Ak sa mi to podarí dosiahnuť,

                                                            budem môcť ochutnať

                                                            najčistejšiu mystickú skúsenosť,

                                                            čiže súhlas so všetkým, čo je.

                                                            ...

                                                                                    Anthony de Mello

 

 

 

Literatúra:

Grusec, J. E.: Foundations of psychology. Copp Clark Pitman Ltd., Mississagua, Ontario, 1990.

Hughton Mifflin: Health. Houghton Mifflin Company, Boston, Massachusetts, 1991.

Hall C. S. and Lindzey G.: Psychológia osobnosti. SPN, Bratislava, 1999.

Kastová V.: Dynamika symbolú: základy jungovské psychoterapie, Portál, Praha 2000.